Nie je tajomstvom, že Olympijské hry presahujú hranice športu ako takého a hýbu emóciami nielen športovcov, ale aj politikov či obyčajných ľudí. Len málo hráčov tenisu však poznalo silu Olympijských hier tak ako Wayne Ferreira, pochádzajúci z Juhoafrickej Republiky.
Bývala svetová šestka vyhrala pre svoju krajinu prvý raz od roku 1960 medailu na olympiáde v Barcelone v roku 1992. Problém bol v tom, že Juhoafrická Republika mala zákaz zúčastňovať sa olympijských hier v rokoch 1964 – 1988 kvôli tomu, že krajina propagovala apartheid, čo je v rozpore s mentalitou olympijských hier, v ktorých má každý človek rovnaké právo zúčastniť sa a ukázať, čo v ňom je.
Ferreira na olympijských hrách
Spolu s krajanom, tenistom Pietom Norvalom sa Ferreirovi podarilo získať striebornú medailu (jednu z dvoch počas spomínaných olympijských hier). Elana Meyerová získala tiež striebro pre JAR v behu na 10 000 metrov. Ferreira s Norvalom hrali na tejto olympiáde štvorhru. Do finále sa dostali po ťažkom semifinálovom zápase proti chorvátskej dvojici, ktorú tvorili Goran Ivanišević a Goran Prpić. Zápas trval dlho a rozhodlo sa až v piatom sete. Vo finále však neuspeli proti nemeckej dvojici Borisovi Beckerovi a Michaelovi Stichovi. Získané strieborné medaily znamenali však nesmierny úspech pre ich krajinu.
Ferreira si rád spomína na tento úspech. Neopísateľný pocit a záplava emócií zo zisku medailí akoaj mediálny tlak, ktorý prišiel, nakoľko boli prví, ktorým sa po zákaze účasti JAR na Olympiáde podarilo získať cenný kov. Celá situácia bola navyše umocnená politickým pozadím, lebo v tej dobe to bolo nevídané a niečo nové a neporovnateľné s inými udalosťami tej doby. Stávkové kancelárie vtedy asi nevedeli čo si počať, lebo ich úspech nebol očakávaný. Dnes je situácia iná a výsledky, prognózy a štatistiky si viete hravo pozrieť napríklad na http://extra.bet365.com/news/sk/tenis.
Na ďalšej olympiáde v roku 1996, ktorá sa konala v Atlante sa podarilo Ferreirovi dostať sa v dvojhre až do štvrťfinále. V boji o medaile ho vtedy zastavil Andre Agassi. Ferreira nastúpil aj v Sydney v roku 2000.
Priateľstvo a zábava
Tenista vysvetľuje, že podstata, jadro olympijských hier však nikdy pre neho nebola taká hmatateľná ako vtedy v Barcelone. Priateľstvo, rešpekt a dokonalosť, ktoré sa spájajú v olympiáde neboli nikdy viac evidentné pre Južnú Afriku ako na olympiáde v Barcelone. Ostatné dve, ktorých sa Ferreira ešte zúčastnil už v sebe neniesli taký náboj ako Barcelona.
Ferreira spomína, že sa im veľmi dobre darilo nadväzovať priateľské vzťahy s každým, rovnako ako aj spoznávať športovcov z celého sveta. Pre jeho krajinu to bola ohromná príležitosť a počas samotných hier sa jednotliví atléti a športovci stávali priateľmi. Tá atmosféra na olympiáde má v sebe čosi čarovné a úžasné a Ferreira je neskutočne vďačný, že mohol byť v centre toho všetkého, čo sa dialo.
Šport nemusí byť len o podávaní výkonov
Sám tenista priznáva, že bolo veľmi cítiť v pozadí určité odmietnutie, alebo skôr takú ťaživú atmosféru po tom, čo sa Juhoafrická Republika veľmi konzervatívnym spôsobom vrátila medzi 5 kruhov. Na druhej strane, spolu s Norvalom išli do toho s nadšením a hravosťou malých detí. Počas Barcelony si spolu s Narvalom urobili taký vecičku, ktorú nazvali Winger. Slúžilo to na vystreľovanie balónikov s vodou, ktorými kropili všetkých. V olympijskej dedinke sa vtedy o tom veľa hovorilo a obaja tenisti sa riadne nasmiali, keď im podarilo niekoho takto prekvapiť. Ferreira priznáva, že najviac ostreľovali Kubáncov a Američanov, ale nerobili rozdiely, jednoducho oblievali všetkých. Barcelona bola pre neho najlepšími hrami z tých troch, ktorých sa zúčastnil.
